história

„Kalvária, umiestnená v centre kraja, na vrchoch a vŕškoch, vývodiacich celému okoliu, komplexom budov, rozložených s rozličných strán, dáva kraju ráz, podmaňuje si ho, vltáča mu osobitnú pečať. Zhmotňuje ideu, vbára ju do prírody, ktorú tým posväcuje a zduchovňuje. Stáva sa znakom, viditeľným výrazom neviditeľnej skutočnosti. Svedčí o víťazstve Krista Ukrižovaného, o víťazstve Jeho Bolestnej Cesty a Smrti.“
Z publikácie Ružomberská Kalvária (1948)

skica: Kalvársky kostol

Jezuitské kalvárie na Slovensku a na území Spišskej diecézy

Kalvárie na území Slovenska začali v 18. a 19. storočí vo veľkej miere stavať predovšetkým jezuti. Do svojej rekatolizačnej činnosti zapájali všetky účinné prostriedky, najmä tie s hromadným a verejným dosahom. Tie sa im otvárali pri pobožnostiach krížovej cesty slávených vonku, v prírode, na voľnom priestranstve, v prostredí prispôsobenom na vyvolávanie silných duchovných zážitkov.

Na strednom a východnom Slovensku vytvorili sieť kalvárii rozložených v rôznych krajoch a oblastiach, z ktorých sa takto stali ohniská náboženského života. Náboženské pohnútky však veľmi silno dopĺňali aj tie nenáboženské. Len nedávno sa utíšili turecké vojny, prestali tuhé politické a cirkevné boje, skončili sa rozličné povstania. Na to však obyvateľstvo kosili nákazlivé choroby ako mor či cholera, ale aj obyčajný hlad. Toto všetko nadchýnalo ľudí k vznešeným myšlienkam, stupňovalo ich horlivosť a obetavosť.

V Liptove jezuiti nemali väčšie a významnejšie rekatolizačné stredisko. Prichádzali sem z prepošstva v Kláštore pod Znievom a z Trnavy. Práve preto územie tejto časti Spišskej diecézy nezasiahol silný prúd budovania Kalvárií v 18. storočí. Jezuiti ich postupne vybudovali v Prešove, v Kláštore pod Znievom, Košiciach a Banskej Štiavnici. Nie tradičná kalvária sa však zachovala v Spišských Matiašovciach, kde gotický kostolík obkľúčený stredovekým múrom rozčlánkovalo štrnásť kaplniek so zastaveniami krížovej cesty.

Až druhá vlna jezuitskej výstavby v 19. storočí zasiahla veľmi silno najmä hornú Oravu a jednu kalváriu nechala aj na Liptove. Dovtedy Orava a Liptov svoje duchovné potreby v pobožnosti krížovej cesty saturovali hlavne na Zebrzydowskej kalvárii v Poľsku, kam dochádzali tisícové pútnické zástupy. Na Orave vyrástli kalvárie v Slanici, Zákamennom a Bobrove.

Prvý pokus o kalváriu v Ružomberku

Rekatolizácia v Ružomberku, o ktorú sa zaslúžili hlavne jezuti, ale aj svetskí kňazi, farári a kapláni, skončila sa definitívne začiatkom 18. storočia, keď roku 1709 po zdolanom rákócziovskom povstaní natrvalo odovzdali farský kostol do rúk katolíkov. Bolo to absolútne víťazstvo katolíckej veci a Ružomberok mal odvtedy výlučne katolícky ráz, ako to napokon ukazujú štatistiky obyvateľstva z druhej polovice 18. a prvej polovice 19. storočia.

Prvý pokus o ružomberskú Kalváriu viaže sa k menu farára Jána Nepomuka Záhoru. Žiadosť o výsady a odpustky pre ružomberskú faru však poslal do Ríma bez vedomia miestneho farára, hoci aj v jeho mene, nepostupoval úradnou cestou, obvyklou a žiaducou v Uhorsku, cez Ordinariát a cez pápežskú nunciatúru. Apoštolské listiny, udeľujúce ružomberskému kostolu odpustky a privilegovaný oltár, zadržia sa v diecéznom archíve, až kým o predbežných apoštolských údeloch nevynesie rozhodnutie budúci diecézny biskup, znela odpoveď z biskupstva.

skica: sv.Kríž

Farár Ján Nepomuk Záhora po odmietnutí odpustkov hľadal iné riešenie, ako duchovne obohatiť farníkov – a vtedy prišiel, zdá sa, na myšlienku Kalvárie. Myšlienka dozrela až natoľko, že sa už usporiadala verejná zbierka na výstavbu kalvárie. Lenže napriek všeobecnému porozumeniu i nadšeniu, od prvých príprav a zbierania potrebného kapitálu, nepostúpilo sa ďalej. Jeho následnou žiadosťou o preloženie do Nemeckej Ľupče však celá iniciatíva kalvárie v Ružomberku skončila.

No myšlienka tu už bola. Osvojili si ju veriaci aj magistrát, ako patrón, ktorý v tom čase volil ružomberského farára. Bolo iba potrebné, aby sa jej v príhodnejších politických podmienkach a priaznivejších hospodárskych pomeroch ujal energický kňaz, ktorý by ju vo svornej zhode a spolupráci s magistrátom uskutočnil na duchovné blaho veriacich ružomberskej fary aj veriacich z celého Liptova.

Stavba kalvárie v Ružomberku

Priaznivé podmienky pre stavbu kalvárie v Ružomberku nastali, keď bol za farára zvolený Andrej Kučma. Ten bol zvolený aj napriek tomu, že nebol medzi tromi vybranými na biskupskej kandidátke, ktorú biskup predkladal magistrátu na výber. Do Ružomberka už prišiel obohatený mnohými skúsenosťami z praktickej pastorácie a obdarený taktom pri získavaní dôvery veriacich i nápomoci patronátu. Vzdelaním bol klasicista, vedúcimi sklonmi povahy typický osvietenec zo začiatku 19. storočia.

Postaral sa o nové predmety farského kostola, postavil novú kaplnku Preblahoslavenej Panny Márie Návštevnice v Černovej, zreštauroval kaplnku sv. Jána Nepomuckého vo farskom kostole, upravil cintorín, nástenné maľby farského kostola, bočné oltáre, Boží hrob, zvnútra opravil kostolík vo filiálke v Martinčeku a v roku 1858 rozšíril kaplnku sv. Vendelína v Bielom Potoku.

„Všetko, čo doteraz vykonal, neuspokojovalo jeho ambície, bolo primalé na to, aby sa zastavil jeho tvorivý elán. Len čo sa myšlienka (pozn. autora Kalvárie) vynorila a ukázala sa nevyhnutná potreba nového, väčšieho podujatia, až ambiciózne sa ho ujal, a už ho nepopustil. To malo byť korunovaním jeho životného diela, zavŕšením jeho kňazského života a činnosti.“
Z publikácie Ružomberská Kalvária (1948)

Dňa 22. augusta 1857 napísal A. Kučma list biskupovi Ladislavovi Zábojskému v ktorom žiadal povolenie na výstavbu kaplnky na území Ružomberka. Odôvodnil to poškodením pozemkov po ťažbe, ktoré zapríčinili rozpadávanie sa kaplnky sv. Kríža, ktorú miestni využívali. Tá však stála na „likavskom komorskom pozemku“.

„Ráčte túto najzbožnejšiu prosbu mojich farníkov čím najláskavejšie vypočuť a udeliť mi nielen povolenie na stavbu vyšespomínanej kaplnky, ale aj zaobstarať pre ňu na spomenuté sviatky plnomocné odpustky. Táto kaplnka sa postaví na tak príjemnom a viditeľnom mieste, že ju skoro s každého liptovského miesta bude možno vidieť a že ľahko skoro celý liptovský katolícky ľud v najkratšom čase nepochybne pritiahne na odbavovanie jeho pobožnosti a na získanie odpustkov, a tak sa konečne v Ružomberku stane to, že sa aj v tvári Liptákov prebudí horlivosť za katolícke náboženstvo, a prebudená vždy viac a viac sa rozblčí.“

Biskup súhlasil, ale pripomenul, že je potrebné kaplnku nielen postaviť, ale sa aj o ňu starať. Farár A. Kučma zariadil, že udržiavanie kaplnky dobrovoľne prebralo na seba mesto, za čo žiadalo, aby sa v kaplnke, ktorá sa postaví zo zbožných darov, mohli odbavovať bohoslužby. Po tejto informácii biskup Ladislav Zábojský 30. apríla 1858 koncipoval do Ríma žiadosť o udelenie plnomocných odpustkov pre kostolík na kalvárii v Ružomberku.

„...že ich môžu dosiahnuť všetci tí veriaci, ktorí menované miesto na sviatok Nájdenia a Povýšenia sv. Kríža zbožne navštívia a verne splnia obvyklé podmienky, potrebné na získanie odpustkov...“

Pozitívna odpoveď z Ríma znamenala, že už 15. augusta 1858, vo sviatok Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie, bol posvätený základný kameň a základy kostola ružomberskej Kalvárie.
Kostolík postavili v oneskorenom, jednoduchom barokovom štýle. Zmienka o staviteľovi sa nezachovala. Posviacka hotového kostolíka sa konala 14. septembra 1859 miestnym farárom Andrejom Kučmom. Na posviacke sa zúčastnilo asi 5000 osôb, z nich sa asi 1000 vyspovedalo a pristúpilo k sv. prijímaniu s úmyslom získať plnomocné odpustky.

„Veriaci sa na tej milosti môžu každoročne zúčastniť na kalvárii v oktáve sviatku Nájdenia a Povýšenia sv. Kríža.“

skica: kaplnka na Kalvárii

Stavba kalvárskeho kostola stála 1833 zlatých a 73 grošov rakúskej valuty. Veriaci obetovali na ten cieľ 773 zlatých a 98 grošov. Mesto dalo 1056 zlatých a 79 a pol groša. Kamenný a drevený materiál na strechu kostola, na veže a na dlažbu venovalo mesto, ktoré podporovalo stavbu aj pri vykopávaní základných kanálov.

Po stavbe kostolíka hneď na druhý rok pristúpil farár A. Kučma
k dobudovaniu ostatku – štrnástich zastavení. Posvätil ich 15. augusta 1860. Zastavenia vyšli na 548 zlatých a 67 grošov. Sumu vyzbierali z ofier veriacich (215 zlatých a 40 grošov) a z pokladnice mesta (333 zlatých a 27 grošov). Kamenný a drevený materiál darovalo mesto. Obrazy štrnástich zastavení namaľoval Maximilián Ráčkay, tvrdošiansky maliar za 98 zlatých. Pozlátenie vyšlo na ďalších 20 zlatých. Spolu tak kaplnky ružomberskej kalvárie vyšli na 666 zlatých a 83 grošov.

Andrej Kučma sa následne stal kanonikom v Spišskej Kapitule. Poslednú omšu v Ružomberku odslúžil 29. októbra 1860 „a to na mieste, ktoré si najviac zamiloval, na ktoré bol právom hrdý, na Kalvárii.“

Kalvária na pôvabnom a príjemnom mieste

Očakávalo sa, že prevedenie Kalvárie bude veľkorysejšie a náročnejšie. Lenže nestalo sa tak. Mesto, ako patrón, pomaly sa spamätávalo a sanovalo pohromy nedávnej revolúcie.

Obyvateľstvo len pred pár časom, roku 1855, navštívila cholera. Miesto monumentálnych komplexov, kostolov a kaplniek, vznikol tu len prostulinký kostolík a kaplice, aké bývajú rozsiate po dedinských chotároch. Miesto impozantných súsoší alebo aspoň originálnych reliéfov – iba jednoduché maľby na plechu, aj to od maliara – samouka, ktorého povolaním bolo učiteľstvo.

Andrej Kučma vyvolil pre Kalváriu skutočne pôvabné a príjemné miesto. V scenérii a panoráme bohato členenej a vrstvenej prírody zastrela sa aj jej umelecká jednoduchosť a v celku s prírodou nadobudla veľkolepejší dojem. Štácie, rozložené okolo prívalmi rozrytej cesty, vrúbenej dvojradom štíhlych topoľov, najmä z diaľky javia istý lyrizmus. Kostolík, postavený na náhornej rovinke, organicky zapadol do menšieho sedla, v ktorom sa zbieha výbežok vrchu Sidorovo a Záhumnia, v úzadí s dolinou Hrabova a Magurou. Takto sa Kalvária so všetkých strán oprela o reťaz vrchov, od ktorých sa odráža a vyzdvihuje. Z jednej strany je to revúcka dolina, z druhej liptovský prielom Váhu s Čebraťom v čele; v diaľke, po bokoch, naľavo dvíhajú sa Nízke Tatry, napravo Liptovské hole. Vo venci týchto hôr čupia sa kaplnôčky a kostolík. Vidieť ich zďaleka, z Likavky, Liskovej, Bieleho Potoka, ba až zo stredného Liptova. Takto sa vznášajú nielen nad mestom, lež nad celým krajom a sú už jeho neodmysliteľnou súčiastkou.

foto: Kalvária okolo roku 1900

V intenciách Andreja Kučmu aj kostolík aj štácie cielili k tomu, aby budúca kompletná kalvária
v Ružomberku, prvá a jediná v celom Liptove, prevzala funkciu náboženského ohniska tejto župy. Aj jej polohu vybral tak, aby bola viditeľná zo široka-ďaleka, najmä z horného Liptova, aby tak na seba upozorňovala a lákala k sebe ... Pri prípravných prácach okolo posviacky zainteresoval o ňu kňazstvo všetkých liptovských dištriktov, aj františkánov, aby sa zjavne ukázalo, že ide o celoliptovskú náboženskú udalosť,
a aby sa v tomto zmysle začala tvoriť silná tradícia. Kalváriou v Ružomberku chcel dynamizovať a mobilizovať náboženský život nielen vo svojej farnosti, ale v celej župe, čo bolo vtedy až priveľmi potrebné.
Po odchode Kučmu nastal v ružomberskej farnosti
z viacerých dôvodov nepokoj. Nepokračovali ani tradičné púte, a preto sa biskup Ladislav Zábojský rozhodol Andreja Kučmu poslať po šiestich rokoch naspäť do Ružomberka. Prišiel na čas od februára
1866 do júla 1868. Pod dojmami nezdarov i osobného nešťastia (pochrámaná noha) po utiahnutí sa na Spišskú Kapitulu končil ružomberskú farskú kroniku nasledovnými slovami:

foto: Kalvársky kostol s kaplnkou

Prvá oprava Kalvárie

Prvá, základná oprava ružomberskej Kalvárie sa vykonala za farára
Dr. Antona Kurimského. Známy je predovšetkým rozsiahlou prestavbou
a rekonštrukciou farského kostola, no v roku 1903 píše Ordinariátu list,
kde poznamenal o kostole a zastaveniach ružomberskej Kalvárie, že sa neodkladne treba o ne postarať, ak sa nemajú zvaliť. To však už boli opravy vykonané podľa plánov Jána Krónera st. a ml. Ešte v roku 1902 ich vyčíslili na 1390 korún a 48 halierov, pričom štyri kaplnky museli celkom rozobrať a znovu postaviť. Po dokončení týchto veľkých projektov sa Dr. A. Kurimský stal v novembri 1904 sídelným kanonikom v Spišskej Kapitule a nasledoval tak kroky Andreja Kučmu.

Druhá oprava Kalvárie

Keď sa v pohnutých chvíľach roku 1944 ohromným spádom rútili vojnové udalosti a front sa nezadržateľne blížil k Ružomberku, očakávalo sa, že sa tu na križovatke ciest a v uzle viacerých krajov, Liptova, Oravy, Pohronia a Turca, zadrží na dlhší čas a že mesto prežije hrôzy pozičnej vojny. V takýchto okolnostiach urobil sa sľub: ak sa mesto, jeho štyri ulice a obyvatelia zachránia od príšer vojny, od spustošenia a zničenia, opraví sa starobylý kostol Všetkých svätých.

Po skončení vojny z troch iniciátorov tejto myšlienky zostali nažive iba dvaja, ale v Ružomberku iba jeden. Vtedy s celou vážnosťou a zodpovednosťou chcel splniť učinený sľub.

Kalvária – čiastočne opravená roku 1927 a roku 1935 za farára Andreja Hlinku, keď sa reštaurovali reliéfy, namontovali železné dvere a lampáše do štácií – bola zanedbaná, priam v kritickom stave. Keď sa veci zvážili, rozhodlo sa miesto všechsvätského kostola od základu renovovať Kalváriu, kostolík a štácie.

foto: renovácia kostolíka

Myšlienka sa začala uskutočňovať v druhej polovici roka 1945, keď nemenovaný darca zložil na opravu Kalvárie 10 000 Kčs. Ďalší nemenovaný darca venoval 20 000 Kčs, verejná zbierka na sviatok Povýšenia sv. Kríža vyniesla 4 660 Kčs. Členky Katolíckej jednoty žien vyzbierali 60 000 Kčs. Spišský arcipastier, J. E. ndp. Biskup Ján Vojtaššák podporil rekonštrukciu sumou 20 000 Kčs. Mesto Ružomberok poukázalo 50 000 Kčs a prispelo aj štrkom a pieskom z mestskej bane. Na opravu cesty prispel Okresný národný výbor sumou 50 000 Kčs. Dovedna sa vyzbieralo 554 305,30 Kčs, čo už bola slušná suma, aby sa renovácia mohla previesť.

Renovácia sa začala v apríli 1947 a s rozličnými prestávkami sa v nej pokračovalo do 19. septembra 1948, keď sa Kalvária posvätila. V úprave celého terénu, cesty, jarkov, topoľov a podobne, sa pokračovalo ešte aj
v roku 1949. Podarila sa aj vďaka mimoriadnemu porozumeniu a obetavosti ružomberských podnikateľov a farníkov, ktorí pomohli
pri nedostatku materiálu a síl.

Pred rekonštrukciou plnila Kalvária iba miestnu funkciu. Slávili sa v nej do roka dva odpusty, na sviatky Nájdenia a Povýšenia sv. Kríža, v Štyridsiatniku sa súkromne odbavovala krížová cesta a na Bielu sobotu sa tu konávalo prvé slávnostné Vzkriesenie.

foto: zrenovovaný kostol na Kalvárii

Po renovácii, keď Kalvária znovu nadobudla dôstojný vzhľad,
a keď sa obohatila o cenné umelecké, najmä sochárske útvory, pomýšľa sa obnoviť jej prvotnú tradíciu a vybudovať z nej živé náboženské ohnisko a pútnické stredisko pre celý Liptov.
Pátri jezuiti dostatočne zmobilizovali katolíckej okolie a
zo sviatku Božského srdca sa im podarilo urobiť mohutnú náboženskú manifestáciu, na ktorú okrem Liptova prichádzali z Oravy, ba aj zo Spiša a Turca. Bude len treba nadviazať na túto slávnosť a obnovenými celoliptovskými odpustami na Kalvárii v dňoch nájdenia a Povýšenia sv. Kríža vyplniť citeľnú medzeru. Potom ružomberská Kalvária bude nielen vývodiť nad celým krajom, ale bude aj kotviť v srdciach a prinášať im životodarné milosti.

Zdroj: Ružomberská Kalvária, 1948, LEV, p. n. s. Ružomberok
Autor: Jozef Kútnik Šmalov
Ilustrácie: Laco Kubačka

História ružomberskej Kalvárie

Jezuitské kalvárie na Slovensku a na území Spišskej diecézy

Kalvária na pôvabnom a príjemnom mieste

Prvá oprava Kalvárie

Druhá oprava Kalvárie

fotografie: Rekonštrukcia kaplniek v roku 1947- 48